Presne pred tridsiatimi rokmi vyhlásili študentskí lídri Novembra 1989 zbierku na pomoc Rumunsku, ktoré sa po opakovanej streľbe vládnej moci do demonštrantov nachádzalo na pokraji občianskej vojny.

Blížia sa najkrajšie sviatky v roku. Sviatky, ktoré budú pre obyvateľov zdemolovanej prešovskej bytovky a predovšetkým pozostalých obetí tejto tragédie mimoriadne ťažké.

Reakcie blízkych i úplne cudzích ľudí, organizácií, inštitúcií či miest dokazujú, že napriek všetkej tej agresivite, ktorá akoby bola prítomná všade okolo nás, je Slovensko krajinou ľudí plných pochopenia a pripravených pomôcť.Práve zbierka na pomoc Rumunsku, ktorá bola vyhlásená 23. 12. 1989, priniesla pred tridsiatimi rokmi o tom prvé svedectvo.

Zdvihla sa tak obrovská vlna solidarity a študenti tak mohli v priebehu 24 hodín vypraviť do Rumunska vlak plný humanitárnej pomoci.

manifestacia-ludia
Solidaritu s rumunským ľudom, ktorý prežíva občiansku vojnu, prišli 23. 12. v Bratislave na Námestie SNP, vyjadriť tisíce obyvateľov hlavného mesta Slovenska, ktorú zorganizovala VPN. (Zdroj: Peter Brenkus, TASR)

RUMUNSKÁ REVOLÚCIA V ROKU 1989 NEBOLA „NEŽNÁ“

Hoci od 17. novembra, kedy ozbrojené zložky brutálne zasiahli v Prahe proti demonštrujúcim študentom, uplynulo ani nie päť týždňov, v Československu sa blížili už slobodné Vianoce. V krajine sa odohrali obrovské zmeny a ľudia hľadeli do budúcnosti s nádejou.

V tom čase bola diktatúra Nicolaea Ceauşesca v Rumunsku posledným stalinistickým režimom bývalého socialistického bloku.

15. decembra sa v Temešvári uskutočnil protest zástancov populárneho maďarského kalvínskeho kňaza Lászlóa Tökésa, ktorého cirkevné a politické orgány odvolali z funkcie pre opakovanú kritiku situácie maďarskej menšiny v Rumunsku. Polícia protest rozohnala vodnými delami.

Protesty však pokračovali, rozširovali sa a začali žiadať odstúpenie Nikolaea Ceauşesca z funkcie. Proti demonštrantom bola nasadená armáda. Prvé strety priniesli viac ako 70 obetí.

Protesty sa preniesli do hlavného mesta. Študenti i robotníci vyhlásili generálny štrajk. 22. novembra použila Securitate proti demonštrantom, ktorí sa v Bukurešti zišli z blízkeho i ďalekého okolia, guľomety.

rumunsko-revolucia-tank
Námestie, kde bola 21. 12. demonštrácia, ktorú vojaci rozohnali streľbou a kde po udalostiach v Temešvári (15. – 25. 12.) vypukla revolúcia v Bukurešti, a tým v celom Rumunsku. (Zdroj: Peter Tóth, 28. decembra 1989)

 

„Správy z Rumunska boli šokujúce. Polícia strieľala do davu protestujúcich robotníkov v Temešvári, mŕtvi pribúdali a správy o strašnej realite života v Rumunsku začali po prvýkrát prenikať do sveta. Hlad, nedostatok liekov, násilie na bezbranných. Utrpenie ľudí sa nás dotýkalo o to viac, že sami sme žili v komunistickej krajine, ktorú sme sa práve pokúšali meniť. Sami sme ešte pred mesiacom netušili, či sa režim proti nám nepostaví silou.“ spomína člen koordinačného výboru študentov, ktorý neskôr sprevádzal vlak s pomocou do Rumunska, Miloš Durec.

 

POMOC PRE RUMUNSKO

Už 20. decembra zorganizovali na Mierovom námestí predovšetkým študenti Gymnázia s vyučovacím jazykom maďarským na Dunajskej ulici v Bratislave protest proti zásahu rumunskej armády proti demonštrantom v západorumunskom meste Temešvár.

Bratislavskí študenti proti udalostiam v Rumunsku. Krátko po 16. hodine sa zišlo 20. decembra na Mierovom námestí v Bratislave niekoľko stoviek študentov na pokojnú manifestáciu. Zhromaždenie, na ktoré prišli prevažne študenti Gymnázia s maďarským vyučovacím jazykom na Dunajskej ulici v Bratislave, vyjadrilo rozhodný protest proti zásahu rumunskej armády proti demonštrantom v západorumunskom meste Temešvár. (Zdroj: Vlastimír Andor)

 

Napriek stále obmedzeným informačným zdrojom – tentokrát najmä zo strany Rumunska – prenikali stále znepokojujúcejšie správy.

„V sobotu 23. 12. ráno pre mňa prišli kolegovia z vrátnice VŠMU, ktorá bola stále miestom študentského okupačného štrajku, že volajú študenti z Prahy,“ spomína na deň pred tridsiatimi rokmi Juraj Vaculík, vtedy študent Divadelnej fakulty a člen koordinačného výboru slovenských vysokých škôl. „Volali, že zhromažďujú pomoc pre Rumunsko. Rovno sme sa dohodli, že do Rumunska vypravíme vlak s materiálnou pomocou.“

Slovenský koordinačný výbor mal už skúsenosti s vypravením špeciálneho Vlaku Nežnej revolúcie, ktorý plný študentov, hercov a informačných materiálov putoval do Košíc 6. decembra. Rovnako ako vtedy pomohol študentom František Šulka, jeden z predstaviteľov Verejnosti proti násiliu na Železniciach. Práve aj vďaka nemu dorazil študentami zorganizovaný vlak do Rumunska údajne ako vôbec prvá medzinárodná humanitárna pomoc.

Peter Tóth, jeden z dvoch študentských lídrov sprevádzajúci vlak do Rumunska, to dnes hodnotí ako dôležitý signál:

„Predstavitelia študentského hnutia prišli s myšlienkou, že musíme niečo spraviť. Musíme im podať pomocnú ruku. Potrebovali materiálnu pomoc. Myslím si však, že oveľa väčšia bola tá morálna podpora, že ľudia v Rumunsku nie sú sami. Že ich svet sleduje a snaží sa im pomôcť. Bolo dôležité, že cez materiálnu pomoc sme im vyjadrili solidaritu a dali nádej.“

 

MAGICKÉ ČARO VIANOC A LIPTOVSKÉ KIWI

Juraj Vaculík vyrazil spolu s hercom Andym Hrycom do rozhlasu vyhlásiť zbierku na pomoc Rumunsku.

Po ceste sme sa zastavili na Strojníckej fakulte, sídliacej na dnešnom Námestí slobody (vtedy Gottwaldovom), a dohodli sa, že miestom zbierky bude ich škola.

„V rozhlase, podotýkam, že bez akéhokoľvek predchádzajúceho dohovoru, nás pustili do vysielania hlavných správ o 12:00. Vysvetlili sme, o čo ide a vyhlásili sme zbierku na pomoc Rumunsku. Upozorňujem, že to bol jediný mediálny kanál, cez ktorý sme informovali verejnosť,“ spomína Juraj Vaculík.

bratislava-zbierka-revolucia
Pomoc rumunským obetiam represií. Stovky a stovky obyvateľov Bratislavy a občanov zo vzdialenejších miest Západoslovenského kraja sústavne prinášajú potraviny a peniaze na Strojnícku fakultu SVŠT do Bratislavy. Študenti a občianska iniciatíva VPN tam sústreďujú materiálnu pomoc trpiacemu rumunskému ľudu. Okolo 20:00 hod. sa začnú zhromaždené potraviny prevážať na Hlavnú železničnú stanicu, odkiaľ má v skorých ranných hodinách odísť vlak do Rumunska. (Zdroj: Vladimír Benko, TASR)

 

V rozhlase sa chvíľu zdržali a asi o pol hodinu sa vracali späť. Pred Strojníckou fakultou stála masa ľudí.

„Nastal tam totálny chaos, kedže nikto z nás nebol pripravený na takú fantastickú a hlavne okamžitú reakciu verejnosti. Dobehol som do vestibulu, kde mi urobili z debničiek malé vyvýšené pódium, odkiaľ som nasledujúcich niekoľko hodín dával s obrovskou pomocou všetkých, čo prišli pomáhať, dokopy logistiku.“ vysvetľuje Juraj a dodáva:

„čo sa dialo pred školou a v jej vestibule, bolo naozaj vianočne magické. Ľudia nosili z vlastných domovov, len pár hodín pred Štedrým večerom, doslova tony potravín, šatstva a ešte teplých vianočných dobrôt.“

Aj keď študenti vysvetľovali, že čerstvé potraviny sa pokazia, i tak ľudia chceli prispieť, čím vedeli. O kuriózne situácie nebola núdza.

Napríklad dorazila z Liptovského Mikuláša Avia plná kiwi. Tak sa ukázalo, že papaláši mali v Mikuláši skleník, kde sa pestovalo kiwi. Keďže ochotní ľudia poskytli aj autá, tak tieto potraviny putovali do nemocníc a detských domovov. Ako sa deti asi dívali na to malé chlpaté čudo, pripomínajúce zemiak, čo nikdy predtým nevideli…

pomoc-revolucia-ludia
Pomoc rumunským obetiam represií. (Zdroj: Vladimír Benko, TASR)

 

Hoci finančnú zbierku nik nevyhlásil, ľudia chceli prispievať aj peniazmi. Začalo to desať a dvadsať korunáčkami, ktoré sa hromadili v krabici. Postupne začala zbierka rásť tak dramaticky, že musela byť vyčlenená malá miestnosť, v ktorej herečky, ktoré prišli z VŠMU na výpomoc, počítali a balíčkovali peniaze. Zasypané do pol pása bankovkami pracovali dovtedy, kým nebolo v banánových krabiciach naskladaných takmer jeden a pol milióna korún.

A vyvstal nový problém – čo si počať s financiami na pomoc – v sobotu v noci, pred Štedrým dňom a dňom, kedy mal odísť vlak z Bratislavy.

 

ZATVÁRAM PRIOR

V tom čase bol najväčším obchodným domom v Bratislave Prior (dnešné Tesco) na Kamennom námestí.

Cez Vianoce samozrejme zatvorený. Vec vyrazil riešiť ďalší člen tímu – Tóno Popovič. Najprv sa mu podarilo získať telefónne číslo na generálneho riaditeľa obchodného domu a potom mu – uprostred noci – zavolal.

„Napriek tomu, že bolo počuť, že sa práve zobudil, prejavil maximálnu ochotu a za krátky čas nám už otváral priestory predajne potravín. Na tvári miesta som sa ocitol v nečakanej situácii, pretože som si uvedomil, že treba určiť koľko a akých potravín je potrebné vybrať“, spomína Tóno Popovič.

Tónove spomienky dopĺňa Peter Tóth:

„V noci okolo 2hej hodine nám otvorili obchodný dom Prior, aby sme mohli za vybrané peniaze nakúpiť. Dnes to možno nie je také prekvapujúce, ale v dobe, keď boli obchody otvorené maximálne do 18tej, v sobotu len do 12tej a v nedeľu a cez sviatky bolo všetko zatvorené a kedy riaditelia veľkých obchodov patrili k „vyvoleným“, si nechať otvoriť Prior na nočný nákup bolo niečo, ako keby sme bez prípravy vyšliapali na Mont Everest.“

Medzitým prišla na koordinačný výbor informácia, že sú ešte potrebné spacáky a plynové ohrievače. Tóno zariadil i to, spolu s generálnym riaditeľom a študentmi naložili nadránom palety s tovarom do zapožičaných áut a kým vyrazili na Hlavnú stanicu, aby ich naložili do pripravených vagónov, zavolal späť na VŠMU, odkiaľ koordinovala veci Zuzana Mistríková. „Je to všetko, čo potrebujeme?“ spýtal sa jej. Keď potvrdila, že áno, nenechal si ujsť možnosť vyhlásiť: „Zatváram Prior!“.

Následne sa však zistilo, že plynové fľaše v ohrievačoch sa predávajú prázdne a následne vymieňajú za naplnené. Takže 24. 12. nadránom vstával ešte generálny riaditeľ plynární.

 

VIANOČNÝ VEČER ŠTRAJKUJÚCICH ŠTUDENTOV A ODCHOD VLAKU

Juraj Vaculík spomína: „Po všetkých tých neskutočných a dramatických udalostiach sme sa nadránom vrátili unavení, ale šťastní z toho, čo sa nám podarilo, do nášho centra na VŠMU. Po krátkom spánku sme sa rozhodli pripraviť si spoločné „revolučné“ Vianoce. Keďže sa už revolúcii podarilo dosiahnuť rozhodujúce míľniky, dohodli sme sa, že nás na škole – ešte stále v okupačnom štrajku – ostane iba pár, aby sa po niekoľkých týždňoch strávených v štrajku mohla väčšina pobrať za svojimi rodinami a stráviť Vianoce s blízkymi. Na škole som ostal ja, Miloš Durec, Peter Tóth, už nebohý Peter Mankovecký a niektorí ďalší štrajkujúci študenti a z pedagógov sa k nám pripojil dokumentárny režisér, profesor Martin Slivka. O jedlo ani výzdobu sme sa starať nemuseli. Ešte nie poriadne spamätaní zo zbierky pre Rumunsko sme zistili, že od rána nám ľudia nosia koláče, stromček, ako aj všetky typické slovenské vianočné jedlá. Bolo toho toľko, že sme opäť museli veľkú časť rozvoziť na obvyklé miesta.“

Vianočnú kapustnicu navaril herec Pavol Mikulík, Peter Tóth spravil nezabudnuteľné halászlé. Študenti bohosloveckej fakulty predniesli pred večerou modlitbu, Peter Mankovecký čítal z Biblie. Pre tých, ktorí strávili Vianoce 1989 na VŠMU, to boli asi tie najemotívnejšie Vianoce v živote.

V tej chvíli ešte nikto netušil, ako bude pripravená pomoc do Rumunska dopravená, komu bude odovzdaná. Prvý sviatok vianočný bol dňom, kedy finišovali práce pred odchodom vlaku.

Tóno Popovič riadil prichádzajúce autá, z rôznych kútov Slovenska, Peter Tóth zasa nakladanie tovaru do vagónov, kam čo uložiť a zároveň si robil poznámky, v ktorom vagóne sa čo nachádza. Peter sa zároveň rozhodol, že bude pomoc do Rumunka sprevádzať.

Dorazili vagóny z Čiech, boli pripojené k pripravenému slovenskému vlaku. Vlak vyrazil z Bratislavy. „U mňa ostali osobné veci kamaráta, syna JUDr. Rezső Szabóa – budúceho podpredsedu parlamentu. A medzi jeho vecami bol aj jednoduchý fotoaparát s jedným filmom.

rumunsko-revolucia-ludia
28. decembra pred československým veľvyslanectvom v Bukurešti po tom, čo sme odovzdali pomoc zo Slovenska a čakali sme na povolenia navštíviť jednotlivé revolučné miesta v Bukurešti. (Zdroj: Peter Tóth, 28. decembra 1989)

 

On nakoniec s nami nešiel, lebo rodina sa bála o jeho život a donútili ho, aby z vlaku vystúpil.“ spomína Peter Tóth na náhodu, ktorá spôsobila, že práve on je autorom autentických fotografií z revolučného Rumunska.

„Bola to vtedy vážna situácia, nevedeli sme presne do čoho ideme, presnejšie, vedeli sme, že ideme do oblasti, kde sa vážne bojuje. Do vojnovej oblasti.“

 

POMOC DRUHÝM NÁS ROBÍ ŠŤASTNÝMI

„V každom človeku je úžasný potenciál pre konanie dobra. Pomoc druhým nás pozdvihuje a robí šťastnými. Jeden skvelý český film má v názve slová „Musíme si pomáhať“ – ak by bolo v mysliach a srdciach ľudí toto presvedčenie stále prítomné, svet by sa stával lepším miestom na život prakticky zo dňa na deň. Toto presvedčenie v ľuďoch rezonovalo naplno práve v období Nežnej revolúcie a najmä vďaka tomu sme boli svedkami niečoho nezabudnuteľného.“ uzatvára spomienku (nielen) na Vianoce spred tridsiatich rokov Tóno Popovič.

Juraj Vaculík dopĺňa: „Stále je to pre mňa až magický moment ľudskej spolupatričnosti, ochoty pomáhať a vnímať aj situáciu iných. Len doslova pár dní potom, ako Slováci a Slovenky začali spoznávať dovtedy nevídanú slobodu, dokázali tento obrodzujúci nový zážitok z revolučných námestí preniesť aj do svojich osobných životov a veľmi rýchlym a spontánnym rozhodnutím v ten jedinečný a intímny vianočný čas dokázali pomôcť neznámym a ťažko skúšaným občanom Rumunska. Verím, že ľudia sú v zásade dobrí. Treba im len dokázať zdeliť úprimné a pravdivé informácie a dať impulz, aby konali správne.“