O tom, že študentské hnutia dokážu pohnúť svetom, sme sa presvedčili aj v novembri 1989, keď sled udalostí vyústil až do zmeny režimu, na ktorý sme dnes zvyknutí. Málokto vie, že situácia v Československu sa začala meniť už na konci 80. rokov, keď sa od decembra 1987 odohral rad demonštrácií. Nasledoval pochod veriacich z marca 1988 za dodržiavanie ľudských a občianskych práv a nakoniec tu bol január 1989, keď si študenti uctili 20. výročie smrti Jana Palacha, ktorý sa upálil na protest proti sovietskej okupácii v Československu.
Demonštrácie boli hrubo potlačené a niektorí disidenti boli zatknutí, medzi nimi aj Václav Havel. Po prepustení spolu s ďalšími aktivistami vytvoril petičný dokument Niekoľko viet, ktorého cieľom bolo okrem iných požiadaviek aj zrušenie cenzúry a prepustenie politických väzňov. Dokument od júna do novembra podpísalo až 40-tisíc ľudí. Predpokladalo sa, že zmena sa udeje v decembri 1989, keď sa na Deň ľudských práv plánovala veľká demonštrácia. Prišla však o mesiac skôr.
Všetko sa začalo v Česku 17. novembra 1989 na Medzinárodný deň študentstva, keď si v Prahe prišli študenti uctiť 50. výročie smrti Jana Opletala, ktorý zomrel pri demonštrácii študentov proti nacistickej okupácii v Protektoráte Čechy a Morava. Manifestácia bola vopred dovolená a spočiatku všetko išlo pokojne. Počas prejavov, ktoré reflektovali nespokojnosť s režimom, plynulo prešla do demonštrácie a sprievod sa vydal až na Vyšehrad, kde mal oficiálne skončiť. Viac ako 50-tisíc demonštrantov však odmietlo ísť domov a pokračovali na Václavské námestie. Výsledkom bol brutálny zásah polície a 568 zranených osôb.
Aj o Nežnú revolúciu na Slovensku sa pričinili študenti, ktorí však vôbec nevedeli o tom, čo sa deje v Prahe. Na študentmi zorganizovanej demonštrácii sa zúčastnilo 300 osôb a v uliciach zneli heslá ako „Dialóg“ a „My chceme slobodu“. Vysokoškoláci sa nebáli vytvoriť organizované hnutie s organizačnou štruktúrou a informačným tokom po celom Československu. Po 17. novembri vznikli po prvýkrát aj dve oficiálne opozičné hnutia – Občianske fórum v Prahe a Verejnosť proti násiliu v Bratislave. Následne boli naplánované demonštrácie na podporu programového vyhlásenia, ktorých sa zúčastnilo niekoľko stoviek tisíc ľudí. O štyri dni nato schválilo Federálne zhromaždenie ČSSR vypustenie ústavného článku o vedúcej úlohe KSČ a výchove v duchu marxizmu-leninizmu. Otvorili sa západné hranice a obyvatelia mohli cestovať bez cestovateľských doložiek.
Robert Bystrický:
„Dnes si môžu študenti slobodne vybrať, kde budú študovať. Čiastočne to tak bolo aj pred novembrom 1989, keď neslobodu počas štúdií pocítili hlavne mladí s problematickým pôvodom. Robert našťastie riešil opačný problém. Kam sa vôbec prihlásiť? Od mladého veku nemal rád vtedajší režim, a tak si vybral odbor, ktorý by bol čo najmenej ovplyvňovaný komunistickým systémom. Vyštudoval geofyziku a vždy akosi tušil niekde tušil, že chce proti režimu bojovať. Jeho cieľom bolo doštudovať a vyhnúť sa kuričskému kurzu, čo bolo populárne povolanie pre všetkých, ktorí boli pre režim nepohodlní. Pár týždňov pred novembrom 1989 sa na vedľajšej prírodovedeckej fakulte podpisovala petícia, ktorej cieľom bolo narušiť monopol SZM ako jedinej mládežníckej organizácie. A či vôbec uvažoval o tom, že odíde do zahraničia? Režim ho natoľko štval, až si povedal, že im to neuľahčí a bude bojovať.“
Boris Strečanský:
„Jedným z prejavov slobody je možnosť počúvať hudbu, aká sa nám páči. Boris mal odjakživa široký hudobný záber. Medzi jeho obľúbené kapely patrili Pink Floyd, Queen a Billy Joel. Platne, ktoré prichádzali zo Západu, zháňal na burze a tvorila sa komunita ľudí, ktorí sa zaujímali o hudbu. Jeho obľúbená kniha bola Hlava XXII, lebo hovorila o niečom, čo bolo až také absurdné, že si z toho robila výsmech. Kniha zakázaná nebola – na rozdiel od jeho druhého obľúbeného diela 1984, pri ktorého čítaní netušil, že môže byť sankcionovaný. Až po revolúcii sa dozvedel, že v Banskej Bystrici zavreli do väzenia na šesť mesiacov pána, ktorý túto knihu niekomu požičal.“
Miloš Durec:
„Narodil sa presne v deň, keď na naše územie vtrhli ruské tanky. Jeho mamu zdravotníci presviedčali, aby v sanitke kričala ešte viac, ak ich vojaci zastavia. Ako malý chlapec vnímal ruských vojakov ako hrozbu pre ich neustálu prítomnosť. Sloboda sa dnes najviac pretavila do možnosti získavania informácií. Stačí chytiť do ruky telefón a dozvieme sa aj to, čo sme nechceli. Miloš spolu s ďalšími študentmi v roku 1989 bojoval za možnosť slobodne získavať informácie a šíriť ich ďalej. Ako chlapec po nociach počúval rádio Slobodná Európa alebo Hlas Ameriky, kde počúvali správy o vývoji situácie u nás a v zahraničí. Rodičia, priatelia sa báli povedať niečo nahlas, pretože aj politický vtip mohol byť dôvodom na perzekúciu alebo postih – či už vyhodenie zo školy, alebo väzenie. Každý poznal niekoho, kto takéto problémy mal alebo mohol mať.“
Juraj Vaculík:
„Bijú naše deti.“ To je veta, ktorá odznela po tom, čo sa do novembrových aktivít zapojili študenti. Rodičia stáli na strane svojich detí a spoločne bojovali za slobodu po tom, čo 40 rokov žili v strachu a neistote o svoju existenciu. Juraj sa dostal na Vysokú školu múzických umení z politických a aj iných dôvodov až na tretíkrát. Nastúpil do ročníka, v ktorom po prvýkrát dostali možnosť učiť významní umelci a pedagógovia, s ktorými pokračovali debaty aj mimo vyučovania v podnikoch na dnešnej Ventúrskej ulici. Ako jeden z popredných lídrov študentského hnutia sa aktívne zúčastňoval na vytváraní a distribuovaní materiálov, ako napríklad vyhlásení a správ, ktoré sa balili do balíkov a následne sa tajne rozvážali do iných miest.“
Zuzana Mistríková:
„Iskrička, pionier, zväzák, kandidát na člena komunistickej strany. Tým všetkým si postupne prešla mládež pred rokom 1989. Nevnímali absurditu vtedajšej doby. V čase, keď prišiel November, spoločnosť pre nich predstavovalo absurdné divadlo. Vedeli, že to, čo sa deje doma alebo medzi kamarátmi, je pravdivé, aj keď pri väčšej skupine ľudí sa vždy zamýšľali, či medzi nimi nie je niekto, kto si veci zapisuje a chodí hlásiť. Zuzana mala vtedy 22 rokov a na vysokú školu sa dostala takisto až na tretíkrát, pretože jej rodičia nemali ideálny kádrový profil. Filmy ako Učiteľka a Občiansky preukaz približujú režim dnešnej generácii. Vďaka emóciám, ktoré filmy sprostredkovávajú, človek vníma a chápe to obdobie omnoho viac, ako keď si o tom iba prečíta. Pekným príkladom je scéna z filmu Učiteľka, keď manželia doma pri rozhovore na tému, o ktorej vedia, že je nebezpečná, zhasnú svetlo a začnú šepkať.“
Celý pôvodný článok nájdete tu: https://www.telekom.sk/biznis/blog/za-neznu-revoluciu-vdacime-studentom
